Klaniame sa tvojmu prečistému obrazu,
Dobrotivý, prosiac odpustenie našich prehrešení… (tropár)
Prvá nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva Nedeľou pravoslávia (môžeme sa stretnúť aj s názvami Nedeľa ortodoxie alebo Nedeľa o úcte svätých ikon). O akom pravosláví sa tu hovorí? Slovo pravoslávie – z gréckeho orthodoxia – označuje pravú vieru a pravdivé uctievanie Boha. Takže reč nie je o pravosláví v kontexte nášho vnímania (označenie určitej cirkvi) – v nejakom protivenstve ku Katolíckej cirkvi, ale o pravosláví, ktoré bolo jednotné a charakteristické pre celú cirkev, až po rozdelenie cirkvi v 11. storočí. Pravoslávie, ktoré oslavuje táto nedeľa, je pravoslávím všeobecným, ktoré vyznávala celá Kristova cirkev v prvých storočiach v boji proti heréze ikonoborectva. Preto je Nedeľa pravoslávia sviatkom celej cirkvi, východnej i západnej, je radostnou oslavou víťazstva nad ikonoborectvom a inými bludnými náukami.
Nedeľu pravoslávia ustanovil a nariadil sláviť snem v Konštantínopole v roku 842. Cieľom tohto sviatku je uctiť si a pokloniť sa svätým ikonám Ježiša Krista, prečistej Bohorodičky a svätých. Prvý sviatok pravoslávia sa slávil po odsúdení ikonoborectva v prvú nedeľu Veľkého pôstu v roku 842. Preto sa táto nedeľa zaužívala a ustanovila ako Nedeľa o úcte svätých ikon, hoci sviatok ako taký nemá nič spoločné s Veľkým pôstom. Pozrime sa teraz bližšie na to, čo bolo ikonoborectvo a čo bolo príčinou ustanovenia Nedele pravoslávia.
Počiatok ikonoborectva
Význačnou črtou byzantskej cirkvi je pradávne a osobitné uctievanie svätých ikon Ježiša Krista, Božej Matky, anjelov a svätých. Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam), vzdáva Kristova cirkev veľkú úctu. Cirkev ich v chráme vystavuje k verejnej úcte.
Sväté ikony sa bežne uctievali vo východnej cirkvi až do čias byzantského cisára Leva III. (717-741). Pod vplyvom dvoch biskupov z Malej Ázie zakázal tento cisár uctievať si ikony a označil to za modloslužbu. Svoju vojnu proti svätým ikonám začal tým, že nariadil odstrániť ikonu Ježiša Krista, ktorá bola na bráne vchodu do jeho paláca. V roku 730 vydal cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Týmto dekrétom sa začína v byzantskej cirkvi dlhá, bolestivá a krvavá vojna proti svätým ikonám, známa v cirkvi pod názvom ikonoborectvo. Táto vojna trvala v cirkvi s menšími prestávkami vyše sto rokov a skončila sa triumfom úcty svätých ikon.
Cisársky dekrét nariaďoval sväté ikony ničiť, páliť a ich obrancov väzniť, posielať do vyhnanstva a aj mučiť. Patriarcha sv. German I. (713-730) nechcel podpísať tento cisársky dekrét proti ikonám, za čo ho dal cisár odstrániť a za patriarchu si dosadil jemu poslušného Anastázia (730-754). Rímski pápeži, najprv Gregor II. (715-731) a potom Gregor III. (731-741), písali cisárovi protestné listy a na svojich rímskych synodách odsudzovali vojnu proti ikonám.
Cisár Konštantín V. (771-775), syn Leva III., pokračoval s vervou v ikonoborectve a v boji, ktorý začal jeho otec, a chcel, aby úctu svätých ikon cirkev úradne odsúdila. Kvôli tomu zvolal v roku 754 biskupov do Konštantínopolu na snem, ktorý pod jeho nátlakom zakázal uctievanie svätých ikon.
Odsúdenie ikonoborectva
Povolenie uctievať si sväté ikony prichádza až za panovania cisárovny Ireny, ktorá v roku 784 odstránila z úradu ikonoboreckého patriarchu Pavla a na jeho miesto nariadila vybrať Tarasia (784-806). On so schválením Ireny a apoštolského stolca zvolal v roku 787 snem do Nicey. Tento snem je známy v cirkvi ako Siedmy všeobecný snem.
Snem v Nicei za základ pre dogmatické vysvetlenie úcty svätých ikon berie náuku sv. Jána Damaského, veľkého teológa východnej cirkvi. Snem jasne rozlišuje medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým. Snem učí, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu. Úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža a ostatkov svätých.
Triumf pravoslávia
Na začiatku 9. storočia za cisára Leva V. (813-820) prichádza nové prenasledovanie zástancov úcty svätých ikon a trvá až do roku 842. V tomto roku cisárovná Teodora povoľuje úctu svätých ikon a odstraňuje ikonoboreckého patriarchu Jána VII., na miesto ktorého ustanovuje Metoda I. (842-846). Patriarcha Metod I., ktorý bol sám prenasledovaný a mučený kvôli uctievaniu svätých ikon, zvoláva do Konštantínopolu synodu, ktorá definitívne obnovuje úctu svätých ikon. Toto konečné víťazstvo, známe ako „triumf pravoslávia“, cirkev oslavuje v Nedeľu pravoslávia.
Medzi veľkých obrancov ikon patria patriarcha sv. German I., sv. Ján Damaský, sv. Andrej Krétsky, sv. Teodor Studita a patriarcha sv. Metod I.
Patriarcha sv. Metod I. dokonca ustanovil tzv. „Službu pravoslávia“, ktorá je verejným vyznaním svätej viery, ktoré sa čítalo na bohoslužbe v Nedeľu pravoslávia. Táto „Služba pravoslávia“ v priebehu stáročí prešla mnohými zmenami a dodatkami. V jej obsahu sa nachádza: vyznanie viery, verejné vzdanie úcty ikonám Ježiša Krista a presvätej Bohorodičky, poďakovanie Bohu za víťazstvo nad herézami, modlitby za živých a mŕtvych a taktiež vyhlásenie anatémy nad heretikmi. Táto „Služba pravoslávia“ v našich končinách, žiaľ, nie je známa.
Duch bohoslužieb v Nedeľu pravoslávia je duchom radosti, víťazstva a úcty k svätým ikonám.
Sobota svätého Teodora Tiróna
Na tomto mieste je vhodné sa aspoň niekoľkými slovami zmieniť o sv. Teodorovi Tirónovi (+306), veľkomučeníkovi, ktorého pamiatku si cirkev pripomína v sobotu pred Nedeľou pravoslávia.
Tradícia hovorí, že cisár Julián (361-363), ktorý prenasledoval kresťanov, chcel zneuctiť kresťanský pôst a preto dal nariadiť, aby každý deň v prvom týždni Veľkého pôstu všetku poživeň na trhoviskách v Konštantínopole pokropili krvou pohanských obiet. Vtedy sa zjavil biskupovi Konštantínopola Eudoxiovi svätý veľkomučeník Teodor a vystríhal ho pred zlým zámerom cisára a nakázal povedať všetkým veriacim, aby nekupovali na trhoviskách žiadne jedlo a namiesto toho jedli varenú pšenicu s medom, čo sa po grécky nazýva kolyva. Týmto spôsobom nám Boh dal vedieť, ako veľmi si váži a oceňuje kresťanský pôst.
Peter Medviď (Voľne spracované podľa o. J. J. Katrij, ČSVV: Piznaj svij obrjad.)
Redakčná úprava: Andrej Škoviera