„Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14, 31). Kráčanie apoštola Petra po mori ukončila pochybnosť. Vo chvíli, keď zapochyboval, začal sa topiť. Jeho život bol odrazu ohrozený. Pochybnosť je teda dosť nebezpečná pre človeka. Neide tu len o stratu dôvery v seba samého, v to, čo človek len pred chvíľou príjímal ako istotu, ale aj o stratu dôvery v Božiu moc. Pochybnosť je mocnou zbraňou Pokušiteľa. Keď sa v raji prihovoril Eve, jeho slová boli cielené tak, aby v nej vyvolali pochybnosť: „Naozaj povedal Boh: Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!?“ (Gn 3, 1). Rafinovane sa usiloval otriasť dôverou človeka v Božie slovo. A podarilo sa mu to.
Zaiste teraz nemáme na mysli pochybnosť, ktorá by otriasala základnými pravdymi našej viery – i keď i táto sa niekedy objaví. Je to však pochybnosť, ktorá je zrejmá, ktorá priam núti človeka, aby hľadal pravdu. Je to pochybnosť, ktorú takmer okamžite odhalíme a pasujeme sa s ňou. Omnoho častejšie je však v našom živote prítomná pochybnosť akú badáme u svätého Petra v tomto evanjeliovom úryvku. Pochybnosť v moc Božieho slova.
Možno sa teraz chceme ohradiť, že nás sa to netýka. Nuž teda urobme skúšku správnosti: Vezmime do rúk Božie slovo, čítajme a uvažujme: Žijem v zhode so slovami nášho Pána? Veľmi rýchlo prídeme na to, že mnohé miesta nás usvedčujú z pochybností, pretože aj keď uznávame pravdivosť Ježišovej náuky, neodvažujeme sa vykročiť cestou, ktorú ukazujú. Nemáme odvahu, lebo kdesi vo vnútri pochybujeme o Božích slovách.
Nemôžeme sa pozerať na svätého Petra prísnym pohľadom, pretože on vo viere vykročil a kráčal po mori. Aspoň na chvíľu kráčal v úplne rýdzej viere. A my sme sa možno ešte neodvážili urobiť ani prvý krok…
„Maloverný, prečo pochybuje?“ – túto otázku Ježiš dáva dnes. No nie ako výčitku, skôr ako slová povzbudenia k silnej viere a dôvere.
o. Miron KK