Dnešný sviatok nám pripomína Božiu dobrotu a je predzvesťou spásy ľudstva. Do Božieho chrámu slávne vstupuje Panna. Všetkým zvestuje príchod Krista. Aj my k nej radostne volajme: Raduj sa, Mária, skrze teba uskutočnil Spasiteľ svoje plány.(Tropár sviatku)
Slávenie sviatku Vovedenia Presv. Bohorodičky do chrámu je sviatkom aj „našej rodičovskej zodpovednosti“. Ako my vovádzame svoje deti do viery ? V tento deň, ktorý bol pôvodne výročím posviacky chrámu Svätej Márie Novej (r. 543), postaveného blízko jeruzalemského chrámu, slávime spolu s východnými kresťanmi „zasvätenie“, ktorým sa Mária od detstva zasvätila Bohu. Najstaršie historické svedectvo pochádza od sv. Andreja Krétskeho (+ 740), ktorý sa v Jeruzaleme zúčastnil takejto slávnosti. Na Východe sa udomácnil tento sviatok ako Vstup svätej Božej Matky do chrámu. Jeho rozšírenie sa po celom Oriente bolo však možné až po utíchnutí ikonoklastických nepokojov, keď úcta k Matke Božej dostala nový impulz. Kým na Východe bol tento sviatok veľmi populárny, na Západe sa presadzoval ťažšie.
Najprv sa slávil v Anglicku a Uhorsku, a to už v 12. storočí. V Uhorsku vtedy vládol kráľ Bela III. (1196). Vychovaný bol v Carihrade a dobre poznal tento byzantský sviatok. Prvý pápež, ktorý ho zaviedol, bol Gregor IX., a to v Avignonskej kúrii v roku 1371, odkiaľ sa začal šíriť po celej Európe. Západ, žiali, tomuto sviatku nepripisoval takú dôležitosť, akou ho prijala byzantská cirkev vo svojom liturgickom živote, kde sa stal súčasťou prípravy na slávnosť Narodenia Pána. sviatok Uvedenia Bohorodičky do chrámu sa vo východnej i západnej cirkvi lá vi 21. novembra. Pripomína sa v ňom udalosť, ktorá sa zobrazuje na ikone. Rodičia Joachim a Anna sprevádzaní siedmimi pannami privádzajú malé trojročné lieta Máriu do chrámu a odovzdávajú ju do rúk veľkňaza Zachariáša, otca Jána Krstiteľa. Apokryf opisuje, ako malé dieťa Máriu postavili na najspodnejší z pätnástich schodov vedúcich do chrámu, po ktorých bez pomoci vystúpila, ako keby bola už dospelá, až k Zachariášovi. Z týchto schodov dával kňaz svoje požehnanie, aby sa mohla začať obeta za hriech, čo bolo znamením pre zbor levitov, aby spievali žalmy dňa. Obraz chrámu sa opakuje predovšetkým v troch čítaniach – ofícium vešpier a matutínum sviatku, čo neprekvapuje, pretože nám to dáva kľúč k hlbším súvislostiam tejto udalosti.
Prvé čítanie, ktoré je z knihy Exodus, nám rozpráva o postavení a posviacke Stánku Zjavenia. Mojžiš po dokončení Božieho stánku nemohol vstúpiť dnu, pretože Pánova sláva zaplnila stánok, (pórov. Ex 40, l – 9, 34 – 35 ) Druhé čítanie opisuje stavbu Pánovho chrámu Šalamúnom, synom kráľa Dávida. Keď Šalamún urobil všetko, ako mu Pán prikázal, nastal čas, aby kňazi priniesli archu zmluvy a umiestnili ju do svätyne. Podobne ako v Mojžišovom prípade, oblak zakryl chrám a Pánova veleba naplnila svätostánok tak, že už nik nemohol vstúpiť. Už tieto dve čítania nám veľmi zreteľne ukazujú, že Chrám Izraela nebol pre veriacich len akýmsi duchovným centrom alebo oficiálnym miestom kultu svojho Boha, ale „hrozným miestom“, na ktorom je živý Boh reálne prítomný.
Tretie čítanie pochádza z proroctva Ezechiela (Ez 43, 27; 44, 4), ktorý má víziu budúceho chrámu, neskôr postaveného Zorobábelom: „Potom ma viedol naspäť cez vonkajšiu bránu svätyne. Tá však bola zatvorená. I riekol mi Pán: „Táto brána bude zatvorená, neotvorí sa a nik cez ňu neprejde, lebo cez ňu vtiahol Pán, Boh Izraela.“ (Ez 44,2) Svätí Otcovia učia a aj liturgia pripomína, že z tej istej príčiny ostalo aj sväté telo Matky Božej nedotknuté a panenské, pretože skrze jej telo vkročil Boh na tento svet. Do svätyne svätých iba raz za rok vchádzal veľkňaz. Toto miesto bolo skryté zrakom ľudí. V čase Máriinho detstva už nebola v jeruzalemskom chráme starozákonná Mojžišova archa. Archa neprečkala zničenie chrámu v roku 586 pred Kristom a podľa tradície bola ukrytá prorokom Jeremiášom v jaskyni z obavy pred zničením pohanskými Babylončanmi, (pórov. 2 Mach 2, 4 – 7) Jakubovo Protoevanjelium opisuje, ako Zachariáš z Božieho vnuknutia zaviedol maličkú Máriu do svätyne svätých. Texty sviatku nazývajú Máriu archou, ktorá tým, že je uvedená do chrámu, prinavracia mu zmysel. Tento kristologický zmysel sa ako refrén opakuje v liturgických textoch sviatku, v ktorých sa Mária nazýva chrámom, bohostánkom či Božím príbytkom: „Dnes plesajme a Pánovi žalmy spievajme. Vzdajme úctu presvätému chrámu, jeho duchovnému bohostánku, lebo v ňom sa ubytoval nekonečne veľký Boží Syn. Hľa, do chrámu ju privádzajú ešte maličkú. Kňaz ju radostne víta ako svätý Boží príbytok.“ V Mojžišovej arche bolo Božie slovo napísané na kamenných tabuliach, čoskoro však malo byť vpísané do živého panenského lona prstom Svätého Ducha, aby sa Slovo stalo telom.
Podľa židovského zvyku boli deti privádzané do chrámu na výchovu, pričom vykonávali drobné práce súvisiace s výzdobou chrámu. Na Východe sa podľa apokryfov traduje, že Mária tkala a vyšívala chrámovú oponu. Chrámová opona zahaľovala sväté miesto, ktoré si Boh vybral za svoj príbytok na zemi. Origenes v nej vidí Kristovo telo, ktoré zahaľovalo božstvo a pritom bolo jeho príbytkom. Malé dievča Mária tká oponu, ale čoskoro bude „tkať“ ľudské telo Božiemu Slovu. Preto sa na utierni tohto sviatku spieva, že vstúpila do svätyne svätých. Dieťa Mária, ktorá sa v chráme pripravuje na poslanie byť „svätostánkom“, nám v tomto milostivom Jubilejnom roku s blížiacim sa Adventom túži pripomenúť vznešenosť a veľkosť povolania každého z nás.
Ona je milostiplná, lebo našla milosť u Boha, kvôli jeho nevyspytaleľnému vyvoleniu a preto, že sa vo svojej viere úplne spoľahla na Božie volanie. Mária je predobrazom všetkých vyvolených. Je znamením, že Boh a jeho milosť predchádzajú bytie a konanie nás všetkých, takže sami o sebe sme ničím, ale v Bohu a s ním sme všetkým. Nech je blížiaci sa advent dôstojnou prípravou slávnosti Narodenia Pána, aby sme sa na toto Jubileum pripravili v Duchu Svätom, tak ako Duch Svätý pripravil nazaretskú Pannu, v ktorej sa Slovo stalo telom.