Tu vystúpil nejaký znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ On mu povedal: „Čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej sily a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on, aby sa ospravedlnil, povedal Ježišovi: „A kto je môj blížny?“ Nato Ježiš začal rozprávať: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita, keď prišiel na to miesto a uvidel ho, obišiel ho. No prišiel k nemu istý pocestný, Samaritán, a keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal mu: „Staraj sa oňho, a keď na neho vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.“ Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? On povedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“
„Istý človeka zostupoval z Jeruzalema do Jericha“ (Lk 10, 30-37… Jedine Samaritán, ktorý prechádza – a je to Kristus, ktorý sa nachádza skutočne na ceste – vidí raneného človeka. Nejde ďalej, pretože cieľom jeho cesty je „navštíviť“ nás; nás, pre ktorých zostúpil na túto zem a uprostred ktorých býval. Nielenže sa ľuďom zjavil, ale aj býval uprostred nich. (…) „Nalial mu na rany víno“, víno slova… A keďže ťažké rany nedokázali zniesť jeho silu, primiešal olej, a tak si svojou jemnou ľudomilnosťou vyslúžil výčitku farizejov, ktorým musel odpovedať a vysvetliť význam slov: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Oz 6, 6).
Povedz mi teraz, učiteľ zákona a nehľaď na mňa svojimi zlými a skúmajúcimi očami, kto je pre teba blížny? Nie azda ten, kto sa takým stal z jednoduchého dôvodu, že sa dostal do núdze? Myslíš si, že tvojím blížnym je ten, kto vyznáva tú istú vieru ako ty, alebo je členom toho istého národa? Ja však hovorím, že blížny je každý človek, každá bytosť, ktorá má účasť na ľudskej prirodzenosti. Aj ten, čo sa honosí tým, že patrí k levitom a vykonáva posvätné úkony kňazskej služby podľa zákona, aj ten zodvihol hlavu. Obaja – presne ako ty – hrdo vyznávajú, že poznajú Božie prikázania. Avšak ani na myseľ im nepríde, že ich opustený brat, ozbíjaný a ležiaci na zemi nahý, pokrytý ranami a umierajúci, je členom ich vlastného národa. Opovrhujú ním, akoby to bol len kus odhodeného kameňa alebo dreva. Samaritán však uznal jeho ľudskú prirodzenosť a pochopil, kto je jeho blížnym, aj keď nepozná Božie prikázania a vy ho pokladáte za človeka neokrôchaného… Tak teda ten, koho pokladáte za príliš vzdialeného, vidíte, že je človekom blízkym tomu, kto potrebuje pomoc.
Preto neslobodno lipnúť na litere tvojich zákonov; keď máš spoznať svojho blížneho, nehľadaj ho iba medzi tými, čo majú s tebou rovnakú krv, pretože blížnym je každý človek a na každého má zostúpiť duch lásky.
Severín Antiochijský, Hom. 89