Pripomíname si päťdesiate výročie prvého spoločného stretnutia gréckokatolíckych kňazov po osemnástich rokoch vo vyhnanstve. Toto radostné stretnutie sa konalo v Košiciach, 18. apríla 1968 na pôde rímskokatolíckeho biskupského úradu.
Historické stretnutie r. 1968 bolo významným medzníkom v zápase o obnovu a povolenie verejnej činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu, ku ktorému došlo na 13. júna 1968. Prvotnú ústretovosť a priazeň reformnej vládnej moci však po „bratskej pomoci“ vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 vystriedali ťažké roky normalizácie. Naša Cirkev, aj keď s mnohými obmedzeniami, však odvtedy mohla pôsobiť verejne. Tento stav trval až do roku 1989, keď po Nežnej revolúcii došlo k znovuzískaniu náboženskej slobody.
Z dejín
V čase Pražskej jari, počas ktorej v bývalom socialistickom Československu (ČSR) silneli demokratizačné prvky, sa začali aktivizovať mnohí gréckokatolícki a zapojili sa do hnutia na obnovu verejnej činnosti Gréckokatolíckej cirkvi.
Vtedajší apoštolský administrátor pražskej arcidiecézy biskup František Tomášek 20. marca 1968 vydal verejné vyhlásenie adresované vláde, v ktorom poukázal na dovtedajšie prenasledovanie Cirkvi a žiadal obnovu jej slobodného pôsobenia. Medzi požiadavkami, ktoré vtedy predniesol štátnej moci, bola aj obnovenie činnosti Gréckokatolíckej cirkvi. Na podporu tejto požiadavky bola na východnom Slovensku zorganizovaná petičná akcia, pri ktorej sa podarilo vyzbierať cca. 40.000 podpisov. Podpísané petičné hárky boli následne predložené na Ministerstvo kultúry v Prahe, pričom táto petícia veľkou mierou napomohla pri rokovaniach so štátnou mocou ohľadom obnovenia činnosti Gréckokatolíckej cirkvi.
Ako spomína o. Michal Fitz v knihe Trpé roky: Spomienky gréckokatolíckeho kňaza, v marci 1968 sa sformovali tri centrá, ktoré pracovali na rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi. Prvé centrum bolo v Prahe, druhé v Bratislave a tretie v Košiciach. Pražské centrum tvoril o.I. Ljavinec spolu s biskupom Vasiľom Hopkom, ktorý bol od roku 1964 v domácom väzení v domove dôchodcov v severočeskom Oseku a o. Eugen Kočiš, ktorý začal pôsobiť ako neformálny sekretár biskup Hopka a vybavoval poštu, ktorá začala neúmerne pribúdať. Ústredné orgány štátnej správy sa nachádzali v hlavnom meste, a tak bolo potrebné zúčastňovať sa rokovaní v Prahe. Centrum v Bratislave tvorili: o. ThDr. Ján Murín, o. Jozef Haľko; Centrum v Košiciach tvorili o. ThDr. Štedan Ujhely, o. Ján Fircák, o. ThDr. Ján Seman, o. Bartolomej Demko, o. Jozef Knežo, o. Juraj Bujňák a ďalší.
Na žiadosť biskupa Vasiľa Hopka sa 5. apríla 1968 na Cirkevnom odbore Ministerstva kultúry v Prahe konalo prvé oficiálne stretnutie s predstaviteľmi štátu. Na stretnutí sa zúčastnili aj predstavitelia Pravoslávnej cirkvi – pražský metropolita Dorotej a prešovský biskup Nikolaj. Na zasadaní bolo navrhnuté, aby sa zriadila Zmiešaná komisia, v ktorej by mali svojich zástupcov obidve cirkvi. K jej vytvoreniu napokon nedošlo.
O niekoľko dní 10. apríla 1968 sa v Košiciach konalo pamätné zhromaždenie 133 gréckokatolíckych kňazov za účasti vladyku Vasiľa Hopka, ktorého kňazi privítali potleskom a spevom Vošej jesi archijereju. Na tomto historickom spoločnom stretnutí kňazov po osemnástich rokoch prenasledovania bola sformovaná komisia pomenovaná „Akčný výbor“ Gréckokatolíckej cirkvi; jej čestným predsedom bol biskup Vasiľ Hopko a výkonným predsedom bol gréckokatolícky kňaz Ján Murín. Úlohou akčného výboru bolo zastupovať záujmy našej cirkvi vo vzžahu k štátu, kým nedôjde k rehabilitácii cirkvi a kým nebudem zriadený riadny ordinariát. Akčný výbor hneď po svojom vzniku vydal rezolúciu požadujúcu rehabilitáciu Gréckokatolíckej cirkvi.
Snahy o legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi v ČSR boli napokon úspešné. Uznesením vlády Československej socialistickej republiky č. 205/1968 Zb. z. a vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. z. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom bola 13. júna 1968 znovu povolená verejná činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V spomínanom vládnom nariadení sa tiež požadovalo, aby Pravoslávna cirkev vrátila gréckokatolíckom zhabané kostoly a fary. Prvotná ústretovosť a priazeň reformnej vládnej moci však po „bratskej pomoci“ vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 opadla a nastali ťažké roky normalizácie. Gréckokatolícka cirkev však už zostala verejne pôsobiť, aj keď s mnohými obmedzeniami: bez budovy biskupskej rezidencie; bez vlastnej teologickej fakulty a kňazského seminára (tie boli obnovené až na jeseň roku 1990); numerus clausus – obmedzený počet prijímaných bohoslovcov na teologickú fakultu v Bratislave; spoločné užívanie chrámov s pravoslávnymi v mnohých obciach; štátny súhlas od cirkevných tajomníkov pre pôsobenie kňazov v pastorácii; atď.
Spracoval: Stanislav Gábor